Dva svety a predsa jeden človek

Many refugees have a deep desire to return home due to nostalgic memories of economic stability during communism. Some defenders of the totalitarian dictatorship in former Czechoslovakia still romanticize the idea of a state where everyone had a job and access to free healthcare and education. However, they fail to acknowledge the closed borders and restrictions on citizens' freedom to travel. The forbidden border zone was like a death trap, with barriers and signs warning against entry. Totalitarian regimes disregard the suffering of individuals and prioritize their own interests. Emigration is a difficult decision, as it means leaving behind loved ones and accepting a life of uncertainty. Today, we may view emigrants as wealthy Westerners who visit us, but we have forgotten their suffering. Until we change our attitude, emigrants will never find peace in their souls. It's time to wake up and appreciate the value of life. Podľa mojich skúseností je návrat domov najhĺbším želaním väčšiny utečencov. Nostalgické vzpomienky na ekonomické istoty komunizmu. Slova, ktorými sa aj 35 rokov po páde komunizmu v niekdajšom Československu ohádňajú mnohí obhajcevia totalitnej diktatúry. Tvoria predstavu štátu, kde každý mal prácu, kde bolo bezplatné zdravotníctvo a školstvo, ktoré nám svet závidel. Položili ste si teda niekedy otázku, ak ten štát bol taký skvelý, prečo musel mať uzavreté hranice? Prečo bránil slobodnom cestovaní občanom? Pred vyše 70-tými rokmi vyšiel tajný rozkaz ministra národnej bezpečnosti. Týtal sa ustanovenia pohraničného pásma. Zakazané pásmo nemohlo byť vôbec obývane a v hraničnom pásme mohli bývať len tzv. spolahliví a oddaní občanie. Na všetkých cestách, vedúcich k hraničnému pásmu, boli závory a tabulky, ktoré hlásali POZOR, VSTUP ZAKAZANÝ. Zakazané pásmo bolo reálne pásom smrti. Je možné, že by obyvateľia utekali z reja na zemi? Vnúčka jedného zo slovenských emigrantov, ktorá nevidela svojho starého oca 40 rokov, konštatovala. Totalitné režimy neberú ohľad na jednocujúcov a ich osudy. Tvrdia, že dávajú do popredia záujmy v štátu. V skutočnosti však ide o záujmy mocovských skupín, ktorým je štát ukradnutý. Emigrácia je hlavne o rozhodnutí a myslím, že zvané rozhodnutie je veľmi ťažké spraviť. Hlavne, keď nás ukrajini niečo viaže. Každý z emigrantov tak musel urobiť zvedomím, že sa navždy rozlučí so svojimi príbužnými a priateľmi. Nikto nemohol vedieť, kedy a čím vôbec komunistický režim padne. Emigrant vedel, že cestovný lístok je jednosmerný a že za hranicou sa pred ním zavrie železná opona. Odísť tam, kde nemáte žiadnych známych s pocitom, že svoj domov už neuvidíte. Stávate sa vyvrhelom, prídete o majetok, vaša rodina zažíva šikánu v práci, vašich súrodencov nechcú prijať na vysokú školu. Dnes absurdná predstava. Pred rokom 1989. Reálita. Dnes mám pocit, že skôr sme sa na nich pozerali a pozeráme, ako na bohatých západňarov, ktorí k nám prichádajú na návštevy, a ľudský rozmer a pochopenie ich utrpenia sa akoby vytratili. Akoby sme zabudli i vďaka otvoreným hraniciám a tomu, že dnes už neexistuje železná opona, ktorá oddeluje dva svety. Emigrant v duše nenájde pokoj, pokým vládne takýto postoj. Slobozu nad životom cenil si viac. Ľudia, zobuďte sa! Bolo počuť krýhliac.