Sloboda na papieri

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Skrijú tvoju tvár vlhkú odpotu a odsús. Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať. Ale priložiť prsty na hrdlo a stisnúť, tam duše nenajde pokoj. Náš osud bol naprogramovaný, a naše tradície, národná slepota a lava orientácia väčšiny inteligencie prispeli len k tomu, že sa naplnil iba rýchlo. Lebo skutočná diskusia o minulosti začína až pri otázke, ako sme si s týmto vnúteným osudom poradili. Čo z národného charakteru a koľko vlastnej viny lipne na niektorých odporných kapitolách národného osudu. Už tu začína skutočná diskusia o tom, aký sme boli. V 70. až 80. rokoch 20. storočia v Československej republike vďaka komunistickému režimu a komunistického prostredie, ku ktorému sa dnes mnohí staviame s odporom. Boli to dejiny dobrá aj zlá. Navonok dokonalý štát, tváril sa ako humánny a demokratický, ležalo mu na srdci bláho rodiny. Bez problému sa zaviadlo k záverečnému aktu Konferencie o bezpečnosti a spolpráci v Európe, v ktorom sa štáty rozhodli podporovať a zlepšovať vzťahy medzi sebou a vytvárať podmienky, v ktorých národy môžu žiť v trvalom a pravdivom mieri, a úkladov proti ich bezpečnosti. Tiež uznávajú posilnenie svetového mieru a prispäňe k podpore a základných práv, hospodárskeho a sociálneho pokroku i blahobitu. Hlavnou úlohou štátu bolo budovať prosperitu štátu a dosiahnuť komfortné spolunažívanie občanov. No iba na papiery. Aká bola realita? Komunisti hneď po nástupek moci robili obmedzenia voľného pohybu občanov do iných krajín. V roku 1938 komunistická moc v Československej republike uzavrela hranice, pričom zastavila vydávanie pasov a víz. Do roku 1953 nebolo možné cestovať do zahraničia, dokonca ani do komunistických krajín. Organizované zájazdy do komunistických krajín boli povolené až roku 1956. Do roku 1965 platil zákon o cestovných dokladoch, ktorý ústanovoval, že na vydanie cestovného pasu nemá občan právny nárok. Každý z nich, okrem poslancov a funkcionárov KSČ a oslob starších ako 60 rokov, bol pri požiadavke vystaviť pas preverovaný a ústrovaný. Všetky totality sveta sa na seba v mnohom podobajú. Uskutočený sme v celej krajine taký veľký boj, že teraz musíme byť tu i tam. Nie len to, ale i tento cieľ musí byť charakterizovaný ako naša nesklopná totalitná vôľa a budeme v nej pokračovať ešte s väčšou neústupnosťou. Chceme jednoducho sfašizovať národ tak, aby zajtra Talian a fašista znamenali to isté. Počuli ste. A podobne, ako fašisti v Taliansku aj komunisti v Československu chceli obládnuť celú spoločnosť, každú bytosť. Toto nahradila vynútená poslušnosť. Predstaviteľe komunistickej strany ovládli médiá, školstvo, zrušili súkromne vlastníctvo výrobných prostriedkov, znútili občanom komunistickú ideológiu a potlačili každý náznak protestov. Od Šetina na Baltie po Terst na Jadrane spustila sa cez celý kontinent šelezná opona. Ostnatý druhot, nášľapné míny a ozbrojené stráže boli odôvodnevané tým, ktoré návštevila občanovie prvoradá. Povinnosťou obyvateľov bolo chrániť hranice, viedol ich k tomu záklom, ktorý dnes vyvoláva skôr mrazivý úsmev na tvári. Na zadespečenie pokojnej výstavby socializmu v našej vlasti treba účinne chrániť štátne hranice pred prenikaním všetkých nepriateľov tábora pokroku a mieru. Ochrana štátnych hraníc je preto povinnosťou každého občana. Život v neslobodnom, totalitnom štáte bez vizia doknať zlepšenie, vopre mnohých neznesiteľný a túžba po slobode bola väčšia. Návod na lepší život obsahoval dve možnosti. Útek za hranice, alebo zmen na režim. Občania nášho štátu vyskúšali oby dve možnosti. Platili za to veľkú cenu. Na hraniciach sa platilo životom. A útek znamenal stratu rodiny a zanechanie domova podnačilo v jedného dni. Vediale, čo by človek neurobil pre svobodu.