OZ Mareena

Dobrý deň. Dobrý deň. Už môžem prečítať, máš také skôr. Je v poriadku. Tak si môžeme ísť rovno na to. Áno. Dobre. Ja vlastne čo od vás potrebujem, aby ste mi nejako porazprávali ten svoj príbeh. Čo my? No, ideálne. Dobre. Môžete začať, ja sa vás budem pýtať nejaké docenovací otázky. Vlastne, ako ste prišli, kedy ste prišli, aká bola situácia tam doma. Aha. Tak, myslím, akože vlastne, ako ste utekali, alebo aj keď ste prišli s tým. No, keď ste utekali, určite, keby mi viete dať takú, nejaký background toho, že aké to bolo vlastne, keď ste vyrasteli teda v tom Iraku. A vlastne, kedy začali problémy a ako vás to osprívnilo. Jasne. Tak, keď som narodila, tak bolo ešte voľne v 2003. Kedy som narodila, keď sa už vypadol previdenie sa za mnou celé. Aha. A keď už sa začalo všetko, že boli už niekoľko nepokoj, všetko také nespokojné veci. Už osredisť zniklo. A akože, v našom videu, až v roku 2014, 2015, kedy už začalo všetko niedobre, akože boli na atak. V našom dedine akože boli Kryšania. My sme bývali medzi Kryšanom, to bolo hlavné mesto pre Kryšanian. A my sme utekali, to bolo v august, no v augusta, asi 5. augusta. No my sme utekali všetky, to bolo 11 hodín celej mojej rodiny. Sme utekali z domu a boli sme v auce asi 11 hodín, pokriem bráta, lebo bráta bol s našou susedou, nemali sme už mesto, tak sme nechali zo susedom, lebo oni mali miesto. A ja som mala 11 rokov, keď sme utekali. A pamätáte si niečo, že predtým, ako sa vlastne začalo skýdovať na to utekanie, ako možno, že začala ta diskriminácia nejaká? No my sme utekali dvakrát. Prvýkrát to bolo také, že sme tak ľudia poslali, že oni sú blízko nás a že budú nás zabiť, a kvôli tým nech si utekali. Ale nebolo nič z toho, tak sme sa vrátili. Utekli sme len dva dní, to prvýkrát a potom už na ten druhýkrát sme vedeli aj oheň. A ja keď by som bola v našom dedine, tak vtedy zomrela jedna žena a dva deti, ktorí siedeli. Tak ich ľudia sa bali moc a začali utekať. A okolo 11 večera tak nás zavolal moja teta. Má mažo a mažeľi policajt, tak ona zvolala pohrad, že utekajte, lebo už sa povedia, a musíte utekať, lebo sme dostali informácie, tak my sme hneď vyšli autom a vyšli sme preč. Lebo už sme nemali normálne... Keď by sme ostali hodinu neskôr, tak by celá rodina by už nevolila, keď by sme zomreli. No a utekali sme a to bolo večer o 11. A keď sme utekali, tak to bolo taška, lebo my sme boli v malom autu 11 ľudí a ešte keď sme utekali, tak pokračoval náš auto na ulici, ale hlavou bolo, že bol taký pán, ktorý nás pomohol a vedel techniky spraviť auta, tak utekali sme a ešte práca nebolo s nami, tak odsynu nás nechal na ceste a išiel pre neho. Keď išiel, tak tam stali neto policajti a ho neustali pustiť a ho akože zatáhali do dedu, tak on spadol na ruku. To bolo na hraniciach? Áno. A vy si vedeli, kam pôjdete už tedy, alebo ste iba tam neužite utekali? My sme ešte nevedeli, že kde máme ísť, len proste niečo oddílno od našej dediny. A potom odsynu na konec zobral práca a išli sme všetci už na aute a bývali sme v Ardilu a to bolo asi 3 dní v takom dome, ktorý nás znali kde tá rodina sedel. Ešte raz kde, prosím? V Ardilu. To je aj ďalšie mesto v Pirágu. Tak tam sme boli na 3 dní a potom sme išli do Ankala, to je taká dedina, menšia mesto. Tak tam sme boli už 2 roky. Tam sme bývali, keď sme prišli sem, tak boli sme v takom kosove, ktorý nám mali tak, môžem povedať ubytovanie, ale to bolo že sme bývali prvý rok v Stan, ahoj ako sa to hovorí, v Stanasi. A potom sme, potom ďalšie rok nám dali karaván a to bolo už oveľa lepšie, keď bol karaván. A potom nám dali ponuku, že príď nikde chodiť, akože na Európe a my sme povedali, že áno, chceme cestovať. Tak najprv už bolo do Mektyka, potom Nemecko, a nikto nepodaril, až potom nás pridala Slovenska a prišli sme tu. Vy ste vlastne prísleť z toho, v 2016 sa sem prišlo nejakých 150 utečencov z Irakov? Áno, no, to sme boli my. A tam vlastne, keď ste boli v tom kosove, tak tam mám nejakú tomohľadne organizácia utečencov, že boli si tam viacerí? Áno, áno, tam boli veľa ľudí, skoro tisíc ľudí, tam bolo v tej kosove. No áno, tak nás pomohli dva organizácie. Keby nie, tak my sme ani nemali nič. No, lebo prvý týždeň sme spali na zemi a nemali sme ani banku, už ani nič. Sme spali len tak na zemi, lebo sme nemali nič. Až potom nám priniesli a videli, že iné ako pohľad iné a tak. Tak sa ešte môžeme spýtať znova na tú situáciu, ktorá bola vlastne doma. Že vlastne, ako, kedy ste vy začali pochytovať nejakú takú silnú diskrimináciu vlastne voči kresťanom? Alebo, že si pamätáte z detstva nejaké silné zážitky, že už sa to nám veľmi zaskilovalo niečemu zlému, alebo ako ste to pochytovali, ako dieťa celú túto situáciu, že ste vlastne nejaká kresťanská menšina v tej krajine? Ja si pamätám, že my sme spali a sačoval som taký, že pomaly, že spadli, tak to mňa hneď stávalo, že okolo som pozerala a videla som ohen, tak som tak blakla, ale nechcela som ukradovať rodinu, lebo oni sa bali, aj my sme sa bali, ale nikto nechcel ukradovať ten druhý, že sa bojí. Tak to bolo také, že proste tak sme sa bali, ale tak, že sme mohli robiť nič, okrem pozerať. Rozumiem. A také nejaké, že aké to bolo predtým, že ako vyzeralo vlastne vaše detstvo? Že nejaké niečo o vašej rodine? Môžete to rozprávať. Ako vyzeralo teď bez iné, ešte keď ste vyrakovali? Ja tak to bolo krásne tam, lebo ja, kde som žila, tak sme jak deti, tak sme mohli to vyzerať, sme na ulicách, tak. Ale stále sme to bolo, lebo vždy bolo niečo, že nikedy ukradli deti, a tak sme dali veľký pozor, keď sme boli vlnku, a nemohli sme byť viac ako 8 hodín vlnku, tak vždy sme ešte domov a my aj nikedy ukradli byla deťom, a tak to bolo tak, kedy museli sa vždy dávať pozor, a byť s rodičmi, a nieť vlnku bez nich, a tak trošku s tom, že sme sa bali, ale akože... A kto kradol tie deti? Kto kradol tie deti? Môžem uvielať, lebo nie, neviem akože, ale boli večer, môžem uvielať. Nemôžem povedať, lebo však neviem. Hej, hej, hej. Ale teda, vždyť to bolo mierané na tých krešťanov, alebo... Áno, to bolo mierané na krešťanov, no. Lebo v našom dedine boli krešťani, a my byli vlnky, môžem uvielať. Takže, keď ukradlo niekedy tieto ušičenia, ukradli to krešťanov, my sme pozvali všetkých ľudí. Tak, to bolo také, že niekto to... výhotoval, že nás ukradol. No jasné. A oni to zabili aj deti. Tak. A keď by prišli domov, my sme boli akože v našom meste. No, tuto na Slovenskej meste, ale tam je dedina, ale my sme v námocnici. Tak tam, aby si prišli muslimovia, a niekedy akože zvolili domov, že chceli sa vecko, a keď išli na vesku, ukradli niečo z domu, alebo robili niečo mlé. Tak ľudia nepostali ich napríklad akože domov, lebo vždy chábali, že niečo budú robiť. Aha. No a teda keď ste mali 1,8, začali aj bombardovať domova s dedinou. Áno, áno, áno, tak to si pamätam, že vtedy už začalo toho všetko, že všetko zvolené vojna, a a keď ľudia tam ostali, tak hovorili, že to bolo katastrofou, lebo museli meniť aj ich vieru, keď nie, tak ich zabijú. Aha. No. Tak to to bolo už. Keď ste sa vlastne dostali na Slovensku, tak to ste mali tak 13, tak správne počítam. Áno. A to na to ako prebiehalo? Ja viem, že vy ste, teda, že udečenci boli v nejakom asila nejakú dobu, na východnom Slovensku, tak tam to ako prebiehalo? Ako bolo si tam? Jaký tam bol život? Tam bol krásnej životovou, akože tam ste boli krásko na tí mesiace, a akože ako ja, deťa, tak tam sme hráli a nemali sme žiadno škovu a žiadne povinnosti a a tak spali sme v Lumenom tam na 3 mesiace a akože toľko prebiehalo to rýchlo, pre mňa, neviem ako rodičia, lebo však oni boli starší a nemali deťa ať vyherať a tak, ale neučila som sa jazyk vôbec. Niekto o tom, neviem, čo chcete vieť. Možno sa povedali, že sa vrátim, ale nevrátili sme nakoniec. A tak to bolo to, že zažívala som tam veľa pamiatky s náma a krásne sú pamiatky. A ako ste sa potom vlastne plánovali začoniť do Slovenskej spoločnosti? Ako aj vaši rodičia, ktorí rešili možno, ako to prežívali? Lebo tak viem, že asi v odstupnom času si to už vedomujete inak ako deťa. A to som počula, že ešte raz. Ako ste sa začoňovali do tej Slovenskej spoločnosti pomaly? Ako ste prešli na taký bežný život? Ako práce si našli aj vo vaši rodičia? Ako fungujú momentálne? Takže na začiatok to bolo trošku ťažké, lebo ešte sme nevedeli jazyk, ani sme nevedeli ani povedať môžem, že dobrý deň na začiatku, ale potom už sme tak pomaly, lebo sme už išli do školy, hneď sa ste prišli, čo sú to nikdy, tak hneď sme išli do školy a potom som začala chodiť na nejaký krúžok a tak. A odčinok bol prederník, tak to bolo také, že mu to byhovalo, lebo hneď sa našiel nejakú prácu a robil aj z domu. Tak to sú mi také rádi. A mamina bola doma, ona, akože až teraz tá pomaly poslední dva roky už sa všelenila zo Slováko. Už tak chodí aj do práce a už vie rozprávať lepšie. Ale my ako deti, tak sa sme rýchlo naučili jazyko, lebo sme išli do školy a boli sme večinou času zo Slovákmi. No. A obytovanie ste si ako začali? Obytovanie? Tak spokoj a dobro nás pomáhalo. Lebo hneď keď sme prišli do Nitry, tak mali pre nás nachystané domy. Či bytia, lebo domy. A nás rozdielajú, že keď je veľká rodina do vedenia a keď je malá rodina tako v meste. Aha. Tak my sme akože mali si doma hneď. A do nekej občianskej združení by ste si mohli hovoriť s načionomením? Alebo ako to znamenuje? Ke. Alebo jak to myslíte? Môžem či ste mali nejaké občianske združenie alebo nejakám domom vlastne pomáhal pri tom začínajúveniu? Ke. Všetko to bolo, nás pomáhalo spokoj a dobro aj až s tým jazykom a do všetkých vecí, takže aj či to celuje alebo ostatné veci. Aha, jasne. Teda teraz ako žijete? Teda už sme Slováci. Aha. Tak sme už sme blikli na ten život a už chodíme do školy a už pracujeme brigadujeme a tak ako ako Slováka, takže ako mám život, tak aj my máme ho. Jasne. A vy sa kým budeš? Ja študujem na UKS, učiteľstvo telusnej výchovy a a súrodenci? Ja mám súrodenstvo a mám šesť sestier a jedného bráta. Jedno mám vydatá a ono bylo vo francúzsku a potom mám ďalšiu, ktorá chodí na vysokú školu tuto výtre. Tuto výtre a ona učiteľstvo biografie a edikty potom mám bráta, ktorý študuje na Veclave na SPU neviem ako sa to hovorí ale zaujímavá Jasne, nedreva tak sa otevře, ty študujú nejakú a vytýmčia, že teda a máme jedno, že je zdravotná testera a ostatné, jedno mám 3 dne v školi a druhá je na základku. A máte ešte ešte nejaké silné zážitky, ktoré by sme mohli položiť do článku? No, aké zážitky? Môžete aj z úslovenského, aby ste celili nejaké diskriminácie v škole napríklad? Akože na začiatok len to všetko ale Máte sa s tým problémom? Mála som s tým problémom, lebo sme nevedeli jazdiť a boli sme jak malé deti tak to je jasné, že oni sa smiali keď sme rozprávali, alebo keď sme čítali, alebo hoďte čo. Lebo všetko bolo pri nich také, že my sme noví a nevieme nic tak oni začali na nás a my sme nepochopili, tak ani nie som si istá, že či dostávame nás zle, alebo dobre. A potom sa dá už keď ste sa naučili po slovensku tak už ste nemali problémy, ako si hodať kamarátu, alebo niečo? Akože na základnú školu mala som stále problémy, lebo sme boli v dedine a v dedine sú deti také, že čo nerozprávajú až moc znovu vlíkajú sa úplne, ale na strednú tak som mala veľa a to teraz sú moji kamaráti a samozrejme. A rodičia pri hľadaní zamestnania nenáražali na nejaké nejaké problémy? Nie. Mamina akože pracuje spokojne a dobrá stále. Oni majú nejakú firmu, tak ona s ním robia a učinajú kadrník a v običiach akože to je v pohode pre neho lebo to je jeho salo. Takže pre vás ten praco na Slovensku nebol nejaký problémový vôbec? Nie. Práve, že to beriete ako dobrú vec aj celý ten proces. Áno. My sme tuto strašne spokojní, že sme všetci sem a bývame, kde bývame. A plánujete jostať? Áno, jasne. Hej, no dobré. Viete čo, tak zatiaľ vtedy to ukončím. Čo teraz?